V utorok 26. apríla 2022 sa II.A a II.B vybrali do Serede, kde strávili netradičné vyučovanie v Múzeu holokaustu zamerané na prenasledovanie Židov v Slovenskom štáte počas 2. svetovej vojny. Ich úlohou bolo spracovať túto problematiku a vyjadriť svoj názor na holokaust v eseji. Za mnohé výborné postrehy z múzea a prednášky uvádzame niektoré....
„Múzeum holokaustu v Seredi vzniklo v priestoroch bývalého koncentračného a pracovného tábora. Tábor bol určený hlavne na prácu. Po vzniku Slovenskej republiky 14.3.1939 sa objavili prvé protižidovské právne normy a v septembri 1941 vznikol Židovský kódex. Bola to najtvrdšia protižidovská právna norma v Európe. Ale v roku 1942 začali deportácie Židov do koncentračných táborov za účelom ich likvidácie. Od 25.3.1942 do 20.10.1942 slovenská vláda vypravila za hranice Slovenska 57 transportov s počtom 57 752 Židov. Jedným z hlavných rozdielov oproti iným táborom bolo, že na území tábora v Seredi neboli žiadne plynové komory.“(Adam Mikula)
„Tragické osudy miliónov Židov v Európe, vrátane Slovenska, by nemali zostať nikdy zabudnuté a mali by sme si ich často pripomínať ako memento, kam až môže zájsť totalitná ideológia a ľudská nenávisť. Aj dnes sa stretávame s extrémistickými náladami a myšlienkami a musíme ich jasne odmietnuť. Z minulosti sa musíme jednoducho poučiť, a to aj tak, že si takéto udalosti budeme neustále pripomínať.”(Saša Vlková)
„V múzeu sú vystavené dobové dokumenty, fotografie a predmety súvisiace s prenasledovaním Židov na území Slovenska. Vidieť sme mohli ich osobné veci, ktoré im boli odcudzené – kufry, topánky a oblečenie. Súčasťou múzea sú aj matrace, na ktorých spali a nástroje, s ktorými pracovali. Jedným z vystavených artefaktov je aj dobytčí vagón, v ktorom deportovali Židov do koncentračného tábora Auschwitz. Súčasťou múzea je vzdelávacie stredisko, v ktorom prebiehajú prednášky.“(Nika Sásiková)
„To čo sa v táboroch dialo bolo neuveriteľné, ako som to počúvala, bolo mi na zvracanie. Radšej by som nežila, ako tam byť týraná tou zverou. Alois Brunner (veliteľ tábora) po vojne bol medzi tromi najhľadanejšími mužmi v Európe. Nikdy sa nedostal k súdu. Mal na svedomí smrť asi 250 000 Židov. Ušiel cez Egypt do Sýrie a žil tam až do svojej smrti v roku 2001. V tomto momente neverím na spravodlivosť, tento človek nebol nikdy potrestaný. Keď sa ho opýtali, či by sa zmenil odpovedal, že by zabil ešte viac Židov, lebo sú diabli. Nie je fér, že dobrí ľudia odchádzajú skoro a tí zlí zostávajú na svete čo najdlhšie. Vážme si každého dňa, pretože zajtra už môže byť všetko inak.“ (Linda Príkazská)
„Veľmi ma zaujala spomienka na zomrelých vo forme mien napísaných na sklo. Bolo to šokujúce koľko ľudí tam zomrelo. Keď som sa pozerala na tie mená a čítala som ich, vtedy som si to uvedomila. Nie sú to len nejaké mená. Tí ľudia chodili po tom istom mieste kde som ja stála. Spali tam, jedli tam, trpeli tam hrozným spôsobom… O to viac si túto pamiatku cením. Zaujali ma vystavené spisy, kde boli zapísaní všetci Židia, ktorí vstúpili do tohto táboru. Bol tam zapísaný Žid pôvodom z Chile ale aj Židia napríklad z Holíča.“ (Lívia Valachovičová)
„Normálny človek nedokáže pochopiť, že sme za toto utrpenie ľudí a ich vývoz Nemecku platili. A už vôbec nedokážem pochopiť, že sme sa chválili Židovským kódexom, ktorý bol jeden z najprísnejších v Európe.“(Tomáš Bareš.)
„Zapamätala som si príbeh, že vozne, ktoré sa používali na prepravu Židov navrhol a vytvoril tiež žid, ale boli určené pre prepravu dobytku. O 35 rokov neskôr sa začali používať na prepravu ľudí. Je to veľmi smutné, on sám ani nevedel, aké vozne vytvoril.“(Karin Jurková)
„Aj keď holokaust je stále množstvom ľudí spochybňovaný a niektorí neveria tomu, že koncentračné tábory existovali, je potrebné o holokauste rozprávať, aby sa táto téma dostávala do povedomia aj nám mladším generáciám, aby sa na toto obdobie nezabudlo.“ (Ivana Cigánková)
„Je dobré, že vzniklo múzeum holokaustu v Seredi, pretože je rozdiel čítať knihu a byť na mieste, kde sa odohrávali hrozné veci. Momenty holokaustu nesmú byť nikdy zabudnuté a mali by sme si ich neustále pripomínať aby sme vedeli kam až môže zájsť ľudská nenávisť a totalitná ideológia.“(Nela Štefková)
z esejí vybrala Mgr. Slavomíra Masrnová